Nie ste zlá mama. Ste vyhorená a to je sakra veľký rozdiel.
Možno to poznáte až bolestivo presne.
Ráno otvoríte oči a ešte skôr, než stihnete vstať, už máte pocit, že ste prehrali. Nie preto, že by ste boli slabá. Ale preto, že vaše telo aj hlava sú tak vyčerpané, že už ani začiatok dňa nepripomína nový štart. Skôr pokračovanie niečoho, čo sa nikdy neskončilo.
A potom sa to rozbehne.
Deti niečo chcú. Stále. Domácnosť sa sama neurobí. Partner niečo hovorí a vy máte pocit, že vám zvuk jeho hlasu ide priamo na nervy, aj keď „nerobí nič zlé“. A v hlave vám beží nekonečný zoznam: čo treba vybaviť, navariť, oprať, dohodnúť, nakúpiť, pripomenúť, zaplatiť, postrážiť, vybaviť lekára, škôlku, krúžok, darčeky, oblečenie, zásoby…
A vy fungujete. Pretože musíte.
Najhoršia nie je únava. Najhorší je pocit viny.
Keď sa povie vyhorenie, ľudia si predstavia únavu. Vyčerpanie. Preťaženie. Lenže vy viete, že najhoršie nie je to, že ste unavená. Najhoršie je, že sa za to hanbíte. Pretože okolo vás sú ženy, ktoré vyzerajú, že to zvládajú. Majú deti. Prácu. Partnera. Domácnosť. A ešte aj úsmev a energiu.
A vy si v duchu hovoríte:
„Prečo ja to takto nemám?“
„Prečo sa mi to nedarí?“
„Čo je so mnou zle?“
A tá myšlienka je ako jed. Pomalý, ale istý. Pretože keď sa cítite mizerne a ešte si za to nadávate… je to dvojitá záťaž. A tú už sa nedá dlho niesť.
Vyhorenie je strata samého seba
Pamätáte si, aká ste boli „predtým“? Možno ste mali viac energie. Viac ľahkosti. Viac chuti. Mali ste svoje veci. Svoje ciele. Svoje tempo. Svoje ja. A potom ste sa stali mamou. A zrazu sa z vás stala „tá, ktorá sa stará“.
Tá, ktorá vie.
Tá, ktorá myslí dopredu.
Tá, ktorá drží systém.
Tá, ktorá zachraňuje, keď sa niečo pokazí.
Tá, ktorá je posledná v poradí.
Vaše potreby sa odsúvali. Oddych sa stal luxusom. Čas pre seba sa zmenil na niečo, čo si „nezaslúžite“, kým nie je hotové všetko ostatné. Lenže všetko ostatné nikdy hotové nie je. A potom príde deň, keď sa zarazíte. Nie preto, že by sa stalo niečo veľké. Ale preto, že si uvedomíte, že sa už nespoznávate.
„Kde som?“
„Kam som zmizla?“
A v tej chvíli je vám jasné, že nejde len o únavu. Ide o to, že ste sa dlho snažili byť pre všetkých… a pritom ste postupne prestali byť pre seba.
Hnev, frustrácia, prázdno… a pocit, že ste neviditeľná
Vyhorená žena často nevyzerá len smutne. Často pôsobí nahnevane. Ostro. „Nesnesiteľne“. Precitliveno. A potom sa sama seba zľaknete:
„Čo som to zo seba urobila?“
Lenže ten hnev zvyčajne nie je zlo. Ten hnev je signál. Hnev na partnera, ktorý „pomáha“, ale stále to znie ako láskavosť, nie ako samozrejmá zodpovednosť.
Hnev na to, že si sadne a oddychuje, a vy ešte upratujete, pripravujete, plánujete, myslíte.
Hnev na to, že keby vám prišlo zle, domácnosť sa nezastaví. Len sa to všetko zosype - na vás. A k tomu frustrácia. Robíte toho toľko… a aj tak je to „málo“. Pretože si vás často všimnú len vtedy, keď niečo nie je.
A potom je tu prázdno.
Také to tiché:
„Ani neviem, čo ma teší.“
„Ani neviem, čo chcem.“
„Ani neviem, kto som.“
A to prázdno je desivé. Pretože v ňom už nie je ani energia hnevať sa. Len autopilot.
„Nechcem, aby sa ma niekto dotýkal.“ A potom sa za to trestáte.
Toto býva jedna z najväčších skrytých vín. Nejde len o sex. Ide o dotyk. Keď vás celý deň niekto drží, ťahá, objíma, šťuchá, lezie na vás, potrebuje vás… tak večer už nechcete, aby sa vás ktokoľvek dotýkal. Ani partner.
A potom vám v hlave naskočí ďalší bič:
„Normálna žena by predsa chcela.“
„Normálna žena by sa predsa tešila.“
Lenže vy teraz nie ste „nenormálna“. Ste preťažená.
Tento stav sa dokonca opisuje ako „touched out“ - pocit presýtenia dotykmi po dlhom dni starostlivosti, keď ďalší kontakt môže vyvolať podráždenie, zahltenie alebo odpor. Opisuje ho mnoho mám ako bežnú skúsenosť v období intenzívnej starostlivosti.
To nie je o tom, že by ste partnera nemilovali. Je to o tom, že vaše telo nemá priestor. Nemá hranice. Nemá pokoj. A telo si ten pokoj začne vynucovať, aj keď rozum ešte stále hovorí: „Musíš.“
Telo kričí „STOP“. Lenže vy nemôžete.
Vyhorenie sa neodohráva len v hlave. Prebieha v tele.
- Nespíte. Alebo spíte a aj tak sa budíte vyčerpaná.
- Ste stále chorá.
- Bolí vás hlava, brucho, chrbát.
- Priberáte, aj keď nejete veľa… alebo naopak jete stále, pretože jedlo je jediná rýchla úľava.
- Ste podráždená, roztržitá, zabúdate, neviete sa sústrediť.
Dlhodobý stres môže ovplyvniť imunitu aj fungovanie tela a spája sa aj s vyššími hladinami stresových hormónov, ktoré môžu zasahovať do spánku, chuti do jedla a hmotnosti.
A napriek tomu idete ďalej. Pretože máte pocit, že keď sa zastavíte, všetko sa zrúti. A tak to držíte. Ešte jeden deň. A ešte jeden. A ešte jeden. A niekde vo vnútri už viete, že to nie je udržateľné - len neviete, ako z toho von.
„Nie som v tom sama?“ Nie. Nie ste.
Možno vás prekvapí, aké časté to je.
Napríklad Ohio State University zverejnila výsledky výskumu, v ktorom významná časť rodičov uvádzala príznaky rodičovského vyhorenia; zároveň sa tam hovorí o tlaku byť „dokonalým rodičom“ a o tom, ako porovnávanie a vysoké nároky situáciu zhoršujú.
Toto nie je „vaše osobné zlyhanie“. Toto je kombinácia dlhodobého tlaku, neviditeľnej práce, nedostatku oddychu a očakávania, že to máte zvládať s úsmevom. A keď máte pocit, že všetci ostatní to zvládajú lepšie… často je to len ilúzia. Pretože navonok vidíte výsledok. Ale nevidíte cenu.
Čo s tým, keď sa v tom spoznávate?
Neexistuje jedna čarovná veta ani jeden víkend, ktorý to napraví. Vyhorenie je ako účet, ktorý sa dlho prečerpával. A teraz sa spláca. Ale dá sa z toho dostať. Krok po kroku.
1) Prestaňte sa obviňovať (toto je prvá pomoc)
Kedykoľvek vás napadne „som hrozná mama“, skúste si tú vetu preložiť pravdivejšie:
„Som vyčerpaná mama.“
„Som preťažená mama.“
„Som mama, ktorá si už dlho nedoplnila sily.“
To nie je výhovorka. To je realita.
2) Pomenujte, čo vás presne najviac drví
Niekedy je vyhorenie také veľké, že vyzerá ako hmla. Pomáha jednoduchá otázka:
Čo je teraz najväčšia záťaž?
- Nedostatok spánku?
- Samota a žiadna pomoc?
- Partner, ktorý „pomáha“, ale necháva vám mentálnu zodpovednosť?
- Pocit, že nesmiete zlyhať?
- Neustále požiadavky detí bez pauzy?
Keď to pomenujete, dá sa s tým pracovať.
3) Pomoc nie je slabosť. Je to stratégia prežitia.
Vyhorenie sa nezlomí tým, že pridáte výkon. Zlomí sa tým, že sa časť záťaže presunie. Konkrétne. Prakticky. Nie „niekedy“.
Napríklad:
- „Každý deň 30 minút po príchode domov máte deti vy. Ja nie som dostupná.“
- „Raz do týždňa potrebujem dve hodiny mimo domu.“
- „Víkendové ráno je moje - spím / som sama / idem von.“
- „Túto vec prestávame robiť. Nechcem ďalšiu povinnosť.“
A ak ste už na hrane a pridávajú sa úzkosti, nespavosť, depresívne prepady - je úplne v poriadku hovoriť s odborníkom. Niekedy je to najrýchlejšia cesta späť k sebe.
4) Začnite sa hľadať späť. Po malých krokoch.
Nečakajte, že hneď budete „tá stará ja“.
Začnite úplne maličko:
- 10 minút ticha bez dotykov a bez požiadaviek
- krátka prechádzka
- sprcha so zamknutými dverami
- jedno malé „nie“ denne
- jedno malé „toto teraz nepotrebujeme“ týždenne
To nie sú drobnosti. To sú stavebné kamene návratu.
A keď potrebujete aj jemnú podporu pre telo aj hlavu
Niekedy vám ľudia povedia: „Tak si oddýchnite.“ Lenže vy viete, ako to znie, keď oddych v podstate neexistuje. Ak je vám blízka prírodná cesta, môže dávať zmysel pridať aj podporu - ako niečo, čo vám pomôže zvládnuť obdobie, keď už idete na rezervu.
- M.E.G Energy Booster - keď potrebujete podporiť energiu a vitalitu v dňoch, keď „už naozaj nemôžete“.
- Bachove kvapky na mieru / SOS kvapky - na emočné preťaženie, napätie, vnútorný tras, nespavosť, momenty „je toho príliš“.
- Vitamín C - keď máte pocit, že imunitu už ani nemáte odkiaľ brať (stres ju vie oslabiť).
- M.E.G Slim - ak cítite, že stres a vyčerpanie sa podpisujú na tele, chutiach a vzťahu k jedlu.
🌿 Neviete, kde začať?
Ak chcete, napíšte nám alebo nám zavolajte. Spoločne sa pozrieme na to, čo by vám teraz mohlo priniesť najväčšiu úľavu.
Nie ste zlá mama. Ste vyhorená. A zaslúžite si pomoc.
Ak sa vám pri čítaní viackrát stiahlo hrdlo a v hlave vám prebehlo „to som presne ja“… prosím, skúste urobiť jednu vec:
Neostaňte v tom sama.
Vyhorenie nie je zlyhanie. Je to varovný signál. A vy si zaslúžite, aby vás niekto videl. Naozaj videl.
💛 Nie ste v tom sama.